Pôvodne to malo byť Gruzínsko, no v zlomku sekundy sme sa rozhodli pre Island. Išlo hlavne o cenu a o atraktivitu krajiny. Spiatočná letenka z Viedne za 213 eur… tomu sa nedalo odolať. Naše plány sa otočili o 180 stupňov. Začali sme zisťovať informácie o Islande…300 000 obyvateľov, 103 000 km2, krásna príroda, dlhý deň, najsevernejšie položené hlavné mesto na svete, termálne pramene a poriadna zima. Zopár článkov o tom ako sa tam stopuje a balenie mohlo začať.

5.7.
Dúfam, že všetky veci pobalené. Ráno odchádzame osobákom do Žiliny, kde prestupujeme na rýchlik do Bratislavy. Práve začína najznámejší hudobný festival na Slovensku – Pohoda, a tak nie sme sami s batohmi a karimatkami. Rozdiel je len v tom, že my ideme trošku ďalej a pravdepodobne máme menej promile v krvi. Z Bratislavy premáva pravidelné spojenie na letisko Schwechat, a tak už onedlho blúdime a hľadáme náš check-in. Pracovníci nás posielajú k nadrozmernej batožine (nechápem prečo), odtiaľ zas späť na check-in, kde sa s našimi batohmi lúčime s pocitom, že ich o pár hodín uvidíme. Pri sebe si nechávame len malú tašku s dvoma orechovými závinmi, elektronikou, bundami a prázdnymi fľašami na vodu.

P1150464

Z Viedne odlietame 15:30. Letíme do Frankfurtu, kde máme pár hodín času na ďalší prestup do Berlína odkiaľ už konečne na Island. Na letisku vo Frankfurte objavujeme automaty na kávu a čokoládu (samozrejme zadarmo), čo nám výrazne skracuje čakanie. Toľko čokolády som dovtedy ešte nevypil. No nedaj si od štedrých Nemcov. Z Frankfurtu máme odlet 20:45, no na tabuli s odletmi postupne pribúdajú zrušené a meškajúce lety. Náš let nám posúvajú o 20 minút, neskôr o hodinu. To už vieme, že prestup v Berlíne nestíhame, keďže na prestup máme 55 minút. Dôvodom je silná búrka. Po hodine už konečne začína boarding, no z nejakého dôvodu vymenili lietadlo za menšie. Samozrejme jediní Slováci letiaci do Berlína sa do lietadla nedostanú. Ostávame teda vo Frankfurte bez batožiny a hneď začíname riešiť prebookovanie letu. Každý nás posiela niekde inde, na letisku vládne chaos, nikto nič nevie. Nakoniec končíme v nejakej čakárni, kde sa rieši ubytovanie pre tých, ktorým našli náhradný let až na nasledujúci deň. Dostávame voucher na jedlo a taxi. V hoteli však zisťujeme, že síce máme nárok na jedlo, ale kuchyňa je už polhodinu zavretá. Takže opäť sa nám „darí“. Uťahaní si líhame (každý do svojej dvojposteľovej izby).

P1150488

6.7.
Ráno vstávame o 5:00. Veci na balenie moc nemáme, a tak sa už o pár minút vezieme na letisko. Raňajky opäť nestíhame, keďže začínajú o 7:00. Na letisku sa už tvorí celkom slušný rad nervóznych a nevyspatých ľudí čakajúcich na prebookovanie letu. V strede radu spoznávame dvoch Čechov zo včera, a tak sa k nim nenápadne, ako k starým známym pridávame. Po 4 hodinách sa konečne dostávame k okienku, kde nám pani vystavuje letenky na priamy poobedný let na Island. Síce to nie je s Lufthansou (ale Icelandair), no ďalší deň sa nám už nechce čakať. Je to nízkonákladovka, a tak na palube dostávame len čistú vodu (stále lepšie ako Ryanair).

15:30 miestneho času vystupujeme na letisku v Keflaviku, vzdialeného asi 50 km od hlavného mesta Reykjavik. Čakáme na batožinu, ale márne. Niekde po ceste sa stratila. Vypisujeme formulár o strate batožiny, od pani zisťujeme, že naše batohy sú práve v Kodani a najbližší let, ktorým to môžu poslať je až nasledujúci deň večer. Dostávame „taštičku záchrany“, ktorá obsahuje plno „užitočných vecí“…tričko, kefku, pastu, žiletku, krém na tvár…S touto bojovou výbavou a už iba jedným orechovým závinom dvíhame palec a skúšame šťastie. Po minúte (asi 2. auto) zastavuje auto, z ktorého na nás kýva mladá Islanďanka. Pýta sa, kde chceme ísť. V rýchlosti jej vysvetľujeme, že poriadne ani nevieme, ale zvezieme sa tam, kde pôjde ona. Berie nás teda do Reykjaviku. Po ceste ju oboznamujeme so situáciou, čo sa stalo, že nemáme batožinu a potrebujeme niekde prespať. Blonďavá Islanďanka nám ochotne dáva na seba číslo, že ak nič nenájdeme, nech jej zavoláme a niečo vymyslíme. Necháva nás pri campingu, kde by nás teoreticky mohli nechať prespať. Keďže nemáme stan ani spacáky, ponúkajú nám možnosť ich prenájmu (samozrejme za mastný príplatok). Máme ešte čas, a tak ideme pohľadať ešte niečo iné, hlavne lacnejšie. Z kempu beriem aspoň plynovú bombu, ktorých tam je plno. Turisti, ktorí odchádzajú z Islandu ich tam nechávajú v zberných košoch a tí, ktorí prichádzajú si ich môžu zase zobrať (teda aspoň my sme to tak spravili).

P1150530

V Reykjaviku sa nachádza niekoľko hostelov a guesthousov, no všetky sú plne obsadené. Samotné centrum nie je veľmi veľké. Dominantou Reykjaviku je kostol Hállgrímskirkja, ktorý je vidno už z veľkej diaľky pri príchode do mesta. Pred kostolom sa nachádza socha Leifa Erikssona, ktorý je považovaný za prvého objaviteľa Ameriky.

Island-cestopis

Všetky hostely obsadené, za kemp nie sme ochotní toľko platiť, a tak nám ostáva posledná možnosť… zavolať žene, ktorá nás brala z letiska. Skúšame teda volať a už o desať minút stojí pri nás vysmiata blondínka. Vezie nás kúsok od centra, do komplexu internátov pre študentov (oproti našim sú to luxusné byty). Ona konkrétne býva v jednom, ktorý je určený pre matky s deťmi. Vstupujeme do izby a zisťujeme, že tam býva akosi veľa ľudí. Naša nová kamoška má 3 deti a ešte ju prišla pozrieť kamarátka. Nás dvoch ukladá do samostatnej izby a ona si s troma deťmi ustiela na rozťahovacej posteli. Na večeru nám ešte ponúka zmrzlinu a my si spokojní líhame. Je tam však toľko svetla, že sa nám nedarí zaspať. Tričkami si zakrývame oči. Aspoň trošku tma.

P1150557

7.7.
Ráno sa budíme skôr a pokúšame sa volať na letisko, ako je na tom naša batožina. Samozrejme, bezvýsledne. Príde najskôr poobede. Gudrun (naša hostiteľka) nám ponúka raňajky, ktoré dlávime jedna radosť. Odchádzame späť do mesta s plánom pozrieť ešte nejaké zaujímavosti a poobede sa presunúť na letisko pre batohy. Prechádzame sa uličkami, navštevujeme obchody so suvenírmi, ale vravíme si, že na to ešte máme čas. Veď sme tu len druhý deň. O chvíľku nám už zvoní telefón. Pracovníci letiska majú našu batožinu…ale len jeden batoh. Druhý je vraj ešte v Kodani alebo niekde na ceste a musíme naň čakať do večera. O 12:00 si teda vyzdvihujeme aspoň prvý kus našej batožiny. Máme aspoň jeden spacák a časť stanu, takže to sa už dá prežiť… Kúsok nad mestom sa na kopci týči zaujímavá budova. Ide o vodáreň Perlan. Je z nej krásny výhľad na celé mesto a navyše sa tam nachádza umelý gejzír. Samozrejme pre majetnejších turistov je k dispozícii jedna z najluxusnejších a najdrahších reštaurácii v Reykjaviku. Nám však úplne stačí nádherný pohľad na mesto a umelý gejzír.

P1150582

P1150588

Z vyhliadky smeruje opäť do mesta. V parku v centre mesta sa akurát rozkladá malé pódium, pomaly sa zbiehajú ľudia. Večer sa tam koná koncert skupiny Of Monsters and Men (vznikol pri tom videoklip k piesni Mountain sound), o čom sme sa však dozvedeli až po návrate domov na Slovensko (http://www.youtube.com/watch?v=0gEVaniPOmU). Vraciame sa späť na autobusovú stanicu, kde nám majú priviesť druhý batoh. Počas čakania sa nám darí zohnať druhú plynovú bombu (zo strát a nálezov na stanici), a tak ušetríme aspoň na tom. O pol siedmej večer prichádza autobus z letiska a medzi batožinou je konečne aj môj ruksak. Žiadne veci nechýbajú, a tak sa konečne môžeme pohnúť ďalej z mesta. Kráčame dlhou ulicou smerom von z mesta, kde začíname stopovať. Skladáme sa na autobusovej zastávke na ulici Miklabraut a stopujeme smer hlavná cesta (označená číslom 1).

Po 15 minútach zastavuje manželský pár z Islandu a vezú nás smerom k Thingvellir (Þingvellir). Pani nám dáva svoju vizitku, že ak by sme mali akýkoľvek problém, máme jej zavolať. Pevne veríme, že jej nikdy nebudeme musieť volať. Vystupujeme pár kilometrov za Reykjavikom na opustenej ceste. Autá jazdia zhruba každých 10 minút. Už keď v diaľke vidíme svetlá približujúceho sa auta, veľmi sa potešíme a pripravujeme na okamih, kedy sa ho budeme snažiť všemocnými spôsobmi zastaviť. Niekoľko áut prejde okolo, zdvorilo nám zakývajú alebo zablikajú, no ani náznak, že by nás chceli zobrať. Blíži sa veľký čierny Chevrolet s obrovskou nádržou na vodu na korbe. Pani v stredných rokoch zastavuje a bez problémov nás berie aspoň pár kilometrov.

P1150614

P1150615

Hneď pri vystupovaní (ešte ani batohy nemáme von) stopujeme prichádzajúce auto, ktoré išlo hneď za nami. Chlapík je síce dosť naprataný, ale nejako sa vtlačíme dnu a už sa vezieme. Dostávame sa až do kempu v Thingvellire, kde rozkladáme stan a stretáme prvých Slovákov. Kemp je inak opustený, žiadny strážnik, a tak si myslíme, že je zadarmo. Po chvíľke prichádza starší pán, predstavuje sa ako správca kempu. Vravíme, že nemáme hotovosť, on však pohotovo vyberá prenosný terminál, a tak môžeme bezproblémovo zaplatiť 6 eur na osobu. V kempe je sprcha a kuchynka. Chceme však ešte využiť ako také svetlo, a tak sa o 21:30 ideme prejsť k najstaršiemu parlamentu na svete – Alting (vznikol v 10. storočí). Celá oblasť je veľmi krásna, s malými jazerami, vodopádmi a na konci s kostolíkom a niekoľkými domčekmi. Zaujímavosťou tejto oblasti je kontinentálny zlom, ktorý sa tiahne v dĺžke niekoľkých kilometrov. Stretajú sa tu 2 tektonické dosky, ktoré sa veľmi pomaly od seba vzďaľujú a vytvárajú tak skalnú terasu.

P1150639

P1150677

O pol 1 v noci si dávame sprchu a uťahaní padáme do spacákov. Opäť ako keby sme si líhali niekedy poobede, mierne šero, no v tej chvíli nám to je jedno. Zaspávame ako zabití.

P1150631

P1150662

P1150680

8.7.
Raňajkujeme ovsenú kašu. Nakúpili sme jej dostatok, a tak nás táto delikatesa bude živiť ešte niekoľko dní. Balíme stan a hneď pri kempe stopujeme s tabuľkou Geysir. Po chvíli zastavuje mladá baba na obrovskom starom Dodge (6,2 l). Vezie nás asi 10 km a vyhadzuje nás na opustenej križovatke, kde sem tam prejde nejaké auto. V aute sme však zabudli stopárske tabuľky, a tak stopujeme len s palcom hore (tabuľky na Islande vôbec netreba). Čakanie si skracujeme fotením, natáčaním videí, prechádzaním sa stredom cesty, ležaním na ceste…

P1150701

Príroda na Islande je naozaj prekrásna, a tak aj dlhé čakanie na auto (niekedy aj niekoľkohodinové) vôbec neprekáža. Človek aspoň môže nasávať atmosféru a užíva si neskutočnú slobodu. Ale aby tej slobody nebolo zas veľa, pristavuje nám starší manželský pár z Nemecka. Oprašujeme zopár nemeckých fráz a už „šprechujeme“. Ich cieľom, ako aj našim, je jedna z naj atrakcií na Islande. Geysir. Toto miesto patrí k najnavštevovanejším na Islande, patrí do tzv. zlatého trojuholníka (Thingvellir, Geysir, vodopád Gullfoss). Natáčame videá, fotíme, čakáme na ďalší „výstrek vody“ a sledujeme stovky turistov ako sa snažia presne naplánovať svoj výskok spolu s gejzírom. V oblasti sa nachádza niekoľko azúrových termálnych jazierok. Samotný gejzír „Geysir“, podľa ktorého sú pomenované všetky gejzíry na svete, chŕli vodu už len výnimočne. Zaujímavejším je preto gejzír Strokkur, ktorý vymrští masu vodu do výšky približne 20 metrov. Sprevádzaný je veľkým hukotom, kedy sa všetci turisti snažia spraviť ten najlepší záber. Tí ktorí to nestihnú alebo sa prípadne chcú pofotiť so všetkými spolucestujúcimi z autobusu, musia čakať približne 5 minút. Postupne odchádzajú turistické autobusy, a tak si ho aj my môžeme zvečniť bez nemeckých dôchodcov a skákajúcich tínedžerov. Samozrejme, že aj my skáčeme…

P1150724

P1150761

Horúcej sprchy máme už akosi dosť. Je čas na poslednú atrakciu zlatého trojuholníka – vodopád Gullfoss (Zlatý vodopád). Opäť dvíhame palec a po pár minútach nám zastavuje párik z Moskvy. Smerujú takisto k vodopádu. Na vodopád sa dá pozrieť z niekoľkých vyhliadok. Voda padá z výšky 30 metrov (2 kaskády – 10 m a 20 m), po ktorých sa obrovská masa vody roztriešťuje niekde v hĺbke kaňonu rieky Hvitá. Je to naozaj impozantné miesto. Nie nadarmo je považovaný za najkrajší a zároveň najnavštevovanejší vodopád na Islande.

P1150831

P1150833

Dávame si rýchly obed a pokračujeme v stopovaní smerom na juh k hlavnej ceste. Vezieme sa s mladým Američanom, ktorý ma za sebou asi náročné dni. Podchvíľou strháva volant na krajnicu, sem tam prebehne do protismeru. Vyzerá riadne unavene, a tak sa snažíme konverzovať, aby nám nezaspal. Po ceste ešte objavujeme kalderu s krásne sfarbenou vodou (Kerið) a dávame si krátku prestávku, ktorá aspoň preberie nášho podriemkavajúceho šoféra.

P1150866

Konečne sme na hlavnej ceste (označenej 1) v meste Selfoss a môžeme pokračovať smerom na východ po južnej časti ostrova. Na druhej strane cesty vidíme prvých stopárov, no našťastie stopujú opačným smerom. Aspoň sa uisťujeme, že sa to dá a nie sme sami, kto tu postáva pri ceste. Po krátkej chvíľke zastavuje staršie osobné auto. Vpredu sedia dvaja vysmiatí chalani a na zadnom sedadle leží rozvalený chlapík. Ledva sa preberá, jeden z tých triezvejších nám dáva ruksaky do kufra a už sa tlačíme vzadu s našim novým kamošom. V aute trošku razí alkohol, ale pevne veríme, že aspoň šofér nič nepil. Partia sa chystá na rockový koncert na východe Islandu (boli by radi keby sme sa k nim pridali, no odmietame). Našťastie sa v poriadku dostávame k nádhernému vodopádu Seljalandfoss. Ten je známy tým, že sa dá po úzkej cestičke prejsť poza vodopád. Je to naozaj nezabudnuteľný zážitok stáť za 60 metrov vysokým stĺpom hučiacej vody. Okrem toho sa pri ňom veľmi často vyskytuje dúha, ktorá dodáva vodopádu na impozantnosti. Osvieženie v podobe mokrej sprchy určite stojí za ten zážitok.

P1150878

P1150887

Neďaleko sa nachádza kemping, no my chceme pokračovať ešte kúsok ďalej k vodopádu Skogafoss. Stopujeme teda ďalej. Vodopád Skogafoss je vzdialený len 30 km od Seljalandfossu, a tak sa nám pomerne rýchlo darí dostať až k nemu. Vezie nás islandský párik, po ceste nám zastavujú na krásnych vyhliadkach a rozprávajú o zaujímavostiach Islandu. V tomto je to čaro stopovania, že od domácich sa dozviete často veľmi užitočné rady, ktoré sa nedočítate nikde v sprievodcoch. Na jednom parkovisku zastavujeme pri pamätnej tabuli venovanej výbuchu sopky Eyjafjallajökull v roku 2010. V pozadí sa týči zasnežený masív vulkánu, ktorý spôsobil obrovské problémy v leteckej doprave po celom svete.

Kemping pod vodopádom je naozaj skvelý. Cena 6,8 eura na osobu, sprchy (tento krát platené) a samozrejme kuchynka. Na večeru si varíme „dobrý hostinec“ a za šumu vodopádu zaspávame.

P1150975

P1150966

9.7.
Ráno sa budíme na jemné bubnovanie dažďa na strechu stanu. Posúvame budík o hodinu neskôr. Dnes máme na pláne trošku turistiky, naším cieľom je chata pod sopkou Eyjafjallajökull. Raňajkujeme našu „obľúbenú“ ovsenú kašu a môžeme vyraziť. Stúpame po schodíkoch popri vodopáde, dostávame sa hore, kde chodník pokračuje a kopíruje rieku. Po ceste je množstvo vodopádov, roklín, nádherných vyhliadok…

P1160001

P1160011

P1160027

Vstupujeme do hmly, popŕcha drobný dážď a začína pofukovať vietor. Sem tam stretáme unavených a premočených turistov. Po 4,5 h prichádzame k opustenej chate (Baldvinsskali). Vo vnútri sa trošku ohrejeme a pokračujeme po snehových poliach ďalej. Sneh je namrznutý, dosť sa šmýka. Počasie sa umúdrilo, hmlu a dážď vystriedali slnečné lúče. Po hodine prichádzame k chate Fimmvorduskáli. Dnu posedávajú len dvaja mladí Belgičania, ktorí sa vracajú z niekoľkodňového prechodu z Landmannalaugar. Správca si niekde odskočil, a tak si varíme polievku a sušíme mokré veci. Noc tu stojí 20 €/os.

P1160092

P1160107

Postupne prichádzajú ďalší turisti. Konečne rozoznávame známy jazyk. Je to však poľština… Dievčina nám odporúča ísť ešte hodinu ďalej za chatu (smer Þórsmörk), kde sa nachádza aktívna oblasť (vyvreté horniny, zápach síry, dymiace otvory…). Snehové polia sa striedajú so sopečnými poľami s množstvom ostrých vyvretých hornín. Postupne začíname cítiť zápach síry a akosi sa otepľuje. Zbierame si zopár zaujímavých kúskov hornín, fotíme nádherné pohľady na mesačnú krajinu a o 17:00 sa vydávame naspäť. Po chvíli stretáme asi 30 turistov, niektorí s riadnou výbavou, iní zas len v poltopánkach ako na nedeľnom výlete.

P1160095

P1160127

Opäť sa vnárame do hmly, vidno sotva na 10 metrov. Cesta je monotónna, a akosi nám už dochádzajú sily. Stále častejšie musíme oddychovať, nohy nás nesú už len zo zotrvačnosti. Po 12,5 h vidíme konečne náš stan. Sme totálne vyčerpaní. Varíme si zemiakovú kašu a posedávame pred stanom. Okolo stanov zase pobehuje pani s terminálom a odchytáva turistov, ktorí práve prichádzajú. My máme nálepku ešte z predchádzajúcej noci a akosi sa nehrnieme naháňať správkyňu po celom kempe. Odchádza…a to znamená noc zadarmo.

10.7.
Budíme sa do krásneho rána. Varíme ovsenú kašu, tá nám už celkom lezie „hore krkom“. Balíme veci a začíname stopovať neďaleko kempu (premávka takmer žiadna). Asi po polhodine nám kýva z opačnej strany chlapík z odstaveného auta. Bežíme k nemu a on na nás hneď kričí: „Zdravím, kde idete? Musel som sa otočiť, lebo som vás neskoro zbadal a videl som vlajku…“ Je pekné opäť po nejakej dobe počuť slovenčinu. Rodina je na dovolenke na Islande, namierené majú síce niekde inde, ale berú nás do Viku. Vystupujeme pri supermarkete pred ktorým vidíme chalana s babou. Na prvý dojem hneď vyzerajú ako Slováci alebo Česi. Prichádzame k nim a hneď sa im zdravíme slovensky: „Ahojte!“ Je to slovenský párik, ktorý stopuje po Islande už tri týždne a pomaly sa chystajú naspäť. V pláne majú navštíviť ešte Fajerské ostrovy. V jediných potravinách nakupujeme čerstvý chlieb (3 eurá) a dva šaláty (3 eurá). Po raňajkách sa vydávame opäť k ceste a stopujeme pri benzínke. Vik je posledná dedinka (asi 300 obyvateľov) pred niekoľkými desiatkami kilometrov dlhej nehostinnej krajiny lávových polí. Po chvíli sa presúvame pred benzínku a na našom mieste začínajú stopovať naši slovenskí kamoši – takže máme medzi sebou slovenský stopársky mikrosúboj. Po polhodine víťazíme a zastavuje nám červený JEEP s mladým Rusom. Je to fotograf a plánuje prejsť okruh okolo sopiek do známej oblasti vo vnútrozemí Langmannalaugar. V okamihu sme rozhodnutí, že ideme s ním. Z hlavnej cesty schádzame smerom do vnútrozemia a hneď pri prvých hrboľoch a zákrutách nadskakujem až po strechu auta, a tak sa radšej pripútavam. Užívame si off-road jazdu. Rus si to zjavne tiež užíva. Výhodou je, že je fotograf – každú zaujímavosť chce fotiť a to vyhovuje i nám. Prichádza prvé brodenie rieky, potom druhé, tretie … a už ani nerátame. Pred jedným potokom ostávame visieť na obrovskom kameni. Spoločnými silami sa však z neho dostávame a pokračujeme ďalej.

P1160202

P1160206

Asi o 17:00 (po 5h) prichádzame do Langmannalaugaru, miestu, kde začína najvyhľadávanejší trek na Islande. Pre nádherné sfarbenie sa pohorie označuje aj „Dúhové hory“. Je tu množstvo turistov, stanov, obrovských terénnych áut. Z kempu štartuje vrtuľník, ktorý podľa slov záchranárov pátra po nezvestnom turistovi. V oblasti je niekoľko možností na kratšie či dlhšie túry. Vyberáme sa na dvojhodinový okruh, ktorý je oproti včerajšej namáhavej túre prechádzka. Hory hrajú nádhernými farbami – červená, žltá, zelená, čierna. Jednoducho nádhera. Po ceste k autu stretávame záchranárov, ktorí sa ponáhľajú k zranenému turistovi. Našťastie to prežil.

P1160236

P1160263

P1160272

Pokračujeme ďalej smer Þórsmörk, opäť niekoľko brodení, no berieme to už ako samozrejmosť. Doprovod nám robia turisti na koňoch, ktorých je na Islande (rovnako ako oviec) strašne veľa. Prechádzame okolo sopky Hekly, zvažujeme či ešte stíhame ísť hore. Zastavujú nás však záchranári s tým, že naše auto nie je dostatočne vybavené. Pokračujeme teda po „lepšej“ ceste späť na hlavnú cestu. Rus celú cestu telefonuje po okolitých guesthousoch a hoteloch, či majú pre neho voľné miesto. Nám je to jedno, máme stan.

Zastavujeme ešte pri vodopáde Seljalandfoss, pri ktorom sme už boli pred dvoma dňami. Rusák, ako správny fotograf, fotí jedna radosť. Z každého uhlu, z každej skaly…proste všetko. My si už len vychutnávame pomaly vyprázdňujúci sa (od turistov) vodopád. Je 23:00, slnko pomaly zapadá a my si užívame neskutočné pohľady. O polnoci vystupujeme na rovnakom mieste, kde sme pred 12 hodinami nastupovali…takže z pôvodného plánu sme sa vôbec nepohli, no zato máme hlavy plné krásnych spomienok a dojmov. Neďaleko sa nachádza kemp, v ktorom už asi všetci spia. Nikde ani živej nohy, a tak len rozkladáme stan, sprchujeme sa, večeriame a padáme ako zabití.

11.7.
Dnes sa budíme do krásneho rána. Balíme stan a odchádzame bez platenia. Premávka biedna, málo áut a keď nejaké prejde, kúsok za nami odbočí do servisu. K tomu sa ešte stavajú pred nás ďalší stopári. Zatiaľ najdlhšie stopovanie. Postávame, prechádzame sa, hádžeme kamienky do značky…ešteže je príroda naokolo taká nádherná.

P1160313

Po 2,5 h sa konečne zľutoval starý pán. Starý morský vlk z Islandu nám rozpráva o celej histórii ostrova, o všetkých erupciách v histórii a kadejakých zaujímavostiach. Všetky roky len tak sype z rukáva. Prechádzame cez najväčšie lávové pole na Islande, ktoré vzniklo po výbuchu sopky v roku 1783. Tu keby nás vysadil, nemáme kde ani stan postaviť – nehostinná mesačná krajina. Pri ceste vidíme dvoch zúfalých stopárov (chudáci chalani stoja uprostred ničoho a vyzerajú poriadne vyčerpaní a znechutení). My sme radi, že sa vezieme. Ujko nám po 70 km ukazuje obchod, kde kupujeme chlieb, konzervy a keksy (6 eur). Vraví, že on je už doma, no nedá mu to a berie nás ďalších 50 km ďalej. Že sa aspoň prevezie…aj tak nemá čo robiť. Pokračujeme mesačnou krajinou, ktorá pôsobí na jednej strane veľmi monotónne, no zároveň fascinujúco. V diaľke sa zo sopečnej krajiny dvíha masív najväčšieho európskeho pevninského ľadovca – Vatnajokul.

P1160333

Vystupujeme pri turistickom centre, neďaleko vodopádu Svartifoss. Miestne cestovky ponúkajú množstvo adrenalínových zážitkov, od prechádzok po ľadovci, výletoch na skútroch až po vyhliadkové lety nad ľadovcom. My však plánujeme len krátku prechádzku k vodopádu. Dávame si rýchly obed, batohy nechávame na recepcii v turistickom centre a vydávame sa k vodopádu. Po 30 minútach prichádzame k malému cícerku vody, vytekajúcej z čadičového podložia. Ako nám aj miestny spomínali, tohtoročné leto je najsuchšie za posledných niekoľko rokov. Odzrkadľuje sa to aj v množstve vody v potokoch a riečkach. Vodopád Svartifoss je oproti predchádzajúcim vodopádom, ktoré sme navštívili omnoho menší a trochu sme z neho sklamaní. Jedinečný je vďaka pravidelne usporiadaným čadičom, z ktorých vyteká. Dokonca samotný vzhľad čadičov bol inšpiráciou pri výstavbe dominanty Reykjaviku, kostola Hállgrímskirkja.

P1160353

Vraciame sa k našim batohom, no v propagačných prospektoch na informáciách sa dozvedáme, že ďalší chodník vedie k samotnému ľadovcu. Krásne upravený chodník (teda asfaltka) nás privádza až k ľadovcu. Už z diaľky vidno ako sa ľadovec postupne topí a ustupuje. Z roztopeného ľadu sa vytvára nádherná modrá lagúna, popri ktorej sa dá prejsť k ľadovcu. Ľadovec je pokrytý výraznou vrstvou čierneho popola. Voda vyteká priamo z pod ľadu a s obrovským hukotom odnáša kusy ľadu. Vzbudzuje v nás poriadny rešpekt. Malá nepozornosť a už by sme sa kúpali v špinavej ľadovej vode.

P1160360

P1160365

Od turistického strediska sa musíme pešo vrátiť späť na hlavnú cestu. Kráčame popri ceste, počas chôdze skúšame stopovať autá, ktoré odchádzajú od ľadovca. Jedno auto prechádza tak blízko, že spätným zrkadlom buchne Mišovi do stanu pripnutom na batohu. Obal zo stanu je trochu roztrhnutý. Chlapík sa ani neunúva a vôbec nespomaľuje (má len ohnuté spätné zrkadlo). Našťastie si to odnáša len stan…Mišo je v poriadku.

O 2 minúty už však sedíme v aute manažéra hotela. Tvrdí, že v hoteli pracuje 8 Slovákov a spoznal vlajku na batohu, inak by vraj nezastal. Pred hotelom stopujeme ďalej. Premávka je opäť biedna (jedno auto zastalo, no keď zistil, že sme dvaja, odfrčal ďalej). Približne po hodine zastavuje malé Suzuki s dvoma Švajčiarmi. Zadné sedadlá majú sklopené, no nejako nás „poukladajú“ do auta a už sa vezieme. Našťastie aj oni idú k ľadovcovej lagúne Jokulsarlon, a tak sa nemusíme báť, že nás nechajú niekde v pustatine. Dnes sa akosi ťažko stopuje alebo jednoducho nemáme šťastie.

Jokulsarlon je ľadovcové jazero, ktoré tu vzniklo z postupne roztápajúceho sa ľadovca. Ľadovcový splaz končí v nádherne modrom jazere a mrazivé ticho občas preruší kus odtrhnutej kryhy, ktorá s rachotom padá do vody. Nehybne stojíme a s úžasom sledujeme pomaly sa pohybujúce kryhy narážajúce do seba a čakáme na ďalší okamih, kedy sa opäť kus kryhy odtrhne a spadne. Neuveriteľné miesto.

P1160389

P1160401

Pri odchode spoznávame dôchodcov z Nemecka, ktorí nás pred pár dňami viezli. Tajne dúfame, že idú naším smerom. Sú však ubytovaní neďaleko, a tak nám neostáva nič iné len stopovať ďalej. Po chvíľke už nastupujeme k dvom dlhovlasým Švédom, ktorí vyzerajú ako keby išli na rockový koncert (ako naši pripití kamaráti z pred pár dní). Zase sme zavalení batohmi, ale hlavné je, že sa vezieme. Vyhadzujú nás neďaleko ich hotela, uprostred ničoho. Šťastie je tento krát na našej strane a ani nie do 5 minút sedíme u mladého francúzskeho páriku vo veľkom terénnom aute. Je asi 21:00 a my sa už chceme niekde utáboriť, na dnes už stačí. Vystupujeme pred mestom Höfn a hľadáme miesto na stan. Všetko pri ceste je však v kopci a navyše oplotené…rozhodujeme sa stopovať ďalej. Čakajú nás východné fjordy. Nám sa stačí dostať niekde ďalej a rozložiť stan kdekoľvek to pôjde. Prvé auto, ktoré ide našim smerom zastavuje. Sedí v ňom mladá baba, vracajúca sa domov do mesta Reyðarfjörður, čo je ešte pekný kúsok. Trošku sa jej čudujem, že nemá problém zobrať dvoch cudzích chalanov. Stopovanie na Islande je však pre väčšinu normálne a domáci sú veľmi ústretoví a nápomocní. Pomaly prechádzame kľukatou cestou východných fjordov. Strmé útesy a nádherné pohľady na Atlantik sú umocnené pútavým rozprávaním mladej sprievodkyne (pracuje ako sprievodkyňa po ľadovci). Na pobreží nenachádzame vhodné miesto (už sa nám ani nechce hľadať), a tak pokračujeme ďalej, asi 20 km za mestečko, kde mladá baba býva. O 2 h v noci vystupujeme na odpočívadle neďaleko mesta Reyðarfjörður a rozkladáme stan. Je poriadna zima (teplomer pri ceste ukazuje 2 °C). Obliekame sa viac ako sme zvyknutí doteraz a v dobrej nálade zaspávame. Dnes to nakoniec dopadlo nad naše očakávania a na našej ceste sme sa dostali dosť ďaleko.

P1160451

P1160471

12.7.
Ráno sa zobúdzame o 9:00, v stane máme strašné teplo, a tak to dlhšie už ani nejde. Neďaleko od stanu pristáva akýsi dvojmiestny vrtuľník. Starší nemecký pár má naozaj originálny spôsob spoznávania Islandu. My sme však odkázaní len na autá, aj keď tento spôsob by sa mi takisto veľmi páčil.

P1160473

Doteraz taká plná cesta a keď začíname stopovať, tak ani auto. Zákon schválnosti. Po 20 minútach však zastavuje veľký Ford, batohy hádžeme na korbu a sadáme si dozadu k malému chlapcovi. Pani nás vezie do mesta Egilsstaðir, kde dopĺňame zásoby jedla v Bónuse. Bónus je obchod (v logu má ružové prasa), v ktorom sa najviac oplatí nakupovať. Ceny sú veľmi prijateľné, porovnateľné s našimi. Kupujeme bagety, zemiakový šalát, sladkosti, konzervy tuniaka… (asi 10 e). Bónus je prevažne vo väčších mestách, takže vždy keď je možnosť, kupujeme len v ňom.

Po doplnení stratenej energie, stopujeme ďalej, smer jazero Mývatn. Premávka zase raz biedna, väčšina áut ide len do Bónusu a zvyšné nám aspoň zo slušnosti ukazujú, že idú len niekde do najbližšieho okolia. Ostré severské slnko nám spaľuje tváre. Na striedačku oddychujeme a podriemkavame na tráve pri ceste. Stojíme tu už 3,5 hodiny…Napokon nás staršia pani vezie aspoň 2 km ďalej, kde máme šancu, že pôjde viac áut z okolitých dedín. Viac áut na našom novom stopovacom mieste síce jazdí, ale akosi nemajú nad nami zľutovanie. Už sme totálne znechutení a frustrovaní…najradšej by sme to zabalili a počkali do ďalšieho dňa. Dávame si ešte časové intervaly, do ktorých nám musí zastať auto, inak končíme. Po 2 hodinách pri nás konečne niekto zastane. Veľký terénny džíp s dvoma pánmi, ktorí sa vracajú z neúspešnej rybačky. Aspoň, že nás sa im podarilo chytiť. Berú nás asi 130 km. Nechávame sa vyhodiť na križovatke smer Ásbyrgi. Ale tu už naozaj zdochol pes…pustatina, bez akejkoľvek civilizácie. Tak tu to bude asi problém…auto vidíme už z niekoľko kilometrovej diaľky a keď sa konečne nachystáme na jeho príchod, väčšinou nejde naším smerom, je plné alebo dnu sedia nechápaví turisti s otvorenými ústami a vravia si, že čo tu tí dvaja chcú.

P1160510

Po 1 hodine zastavuje auto, plne naložené potravinami, vzadu detské sedačky, kufor plný… Dve mladé baby nás bez slov natlačia do auta a vezú bez opýtania, kde vlastne chceme ísť. Vyzerá to tak ako keby sme boli dohodnutí na odvoze. Dovážajú nás k nejakej farme uprostred ničoho. Pri vstupe malý nadpis guesthouse. Asi sa nejako zle chápeme alebo sa ony pomýlili a čakali niekoho iného. Ukazujú nám recepciu a miesto kde si môžeme nechať bat